Pamodaj šťastia lavička

Božena Nemcová
Mal raz jeden vdovec dcéru. A tá chodievala často do susedov k dcére,
či na priadky, či s inou robotou, ako dievčence po dedinách často
chodievajú. Susedka bola vdova a ľudia si o nej povrávali, že je ježibaba.
Ale susedka bola k susedovej dcére vždy veľmi milá, keď prišla, pekne sa
s ňou pozhovárala, a keď napiekla postruhníkov, či iných dobrôt, vždy ju
pohostila. Naše dievča ju zato veľmi rado videlo.
Raz, keď zasa prišla na priadky, sadli si obe dievčence pod praslice
a priadli. Ježibaba, falošne na ne hľadiac, riekla:
- Ej, čiže by vám, deti moje, v jednom dome bývať pristalo! Veď by si
mohla otcovi ty, dievka moja, obrátila sa na susedovu dcéru, povedať,
žeby si ma vzal za ženu, aj jemu sa pomoc zíde, aj mne a vám by
vedno tak dobre bolo, že len no!
- Mladá suseda nič nepovedala, ale bola
by rada kamarátkinu matku za macochu dostala.
Keď prišla domov, šikovne spomenula otcovi:
Otec, veď by ste sa vy mohli oženiť, veru by sa vám pomoc a mne
dobrá macocha zišla. Mohli by ste si vziať našu susedu, to by mi bola
dobrá macocha.
- Ach, dievka moja, - odpovedal otec, - o našej susede ľudia ho-
voria, že je striga, nuž akáže by ti to bola macocha?
- Ech, len si vy ju vezmite, otec, vezmite, veru mi tá dobrá bude. Veď
ľudia všeličo natárajú, aj čo nie je pravda.
Takto si dievča otca nahováralo, až ho i nahovorilo, a susedku si vzal.
Ale čo sa tu nestalo? Ešte sa svadba ani dobre neskončila, už macocha
bola celkom inakšia k pastorkyni a tak jej krivdila, že by sa tá nikdy ničoho
takého nenazdala. Ani jesť jej nedávala, ako sa patrí, iba na misku so
psíkom, a posúšky jej z popola pekávala. Pekné šaty jej pobrala a len
ošúchané, handravé háby po vlastnej dcére jej dávala. No vlastnej dcére
neukrivdila, tá chodila ako pávica, každý deň mávala mastné
postruhníky a maškŕt plné vrecká. Ako sa matka celkom premenila, nuž
i dcéra bola čoraz horšia k dobrej kamarátke. Pekne vyobliekaná,
vycifrovaná chodievala za ňou a vyškierala sa jej:
- Či vidíš, aké mám pekné šaty, a ty nič, iba handry! A či vidíš, aké ja
mám postruhníky? Ale ti nedám čuč tebe!
Neboriatko dievča sa vždy rozplakalo, že jej div srdce od ľútosti
nepuklo.
Raz stála pri studničke a prežalostne plakala. Zazrel ju tam otec,
podišiel k nej a riekol:
- Vidíš, vidíš, dievka moja, dobre som ti ja povedal, že ti to nebude
dobrá macocha. Ale už je raz tak už teraz len trpezlivo znášaj, čo ti
pánboh prisúdil!
- Ej veru dobre! No ale nič, veď si ja dáko pomôžem. Pôjdem si hľadať
službičku, a tak sa zaopatrím, - odpovedalo uplakané dievča, potešujúc
seba i otca.
Onedlho sa dcéra naozaj do služby zberala. Popýtala matku, aby ju
vypravila z domu, ako sa svedčí. Ale macocha ju len okríkla, ako ju vraj
má vystrojiť, či nemá dobré šaty a ruky, aby si zarobila? Nedala jej nič,
iba čo na sebe mala a zopár posúchov v popole vyváľaných jej pridala na
cestu. Tak odišla z domu a šla, kam ju oči viedli.
Ako tak šla, prišla k lavičke.
- Pamodaj šťastia, lavička!- poklonila sa pocestná milo.
- Pamodaj aj tebe, dievčička,- zaďakovala jej lavička.
- Kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, prelož že ma, prelož na druhý bok, - prosila lávka,- už mi
toľko rokov ľudia po jednom boku chodia, a nikto ma nepreloží. Nože ma
prelož, veru ti budem na dobrej pomoci!
Dievča lavičku preložilo a šlo ďalej. Ako tak išlo, prišlo zasa k
chrastavému psíčkovi.
- Pamodaj šťastia, psíček! - poklonila sa mu dievčička.
- Pamodaj i tebe, dievčička,- zaďakoval psíček.
- Kdeže ideš, kde? Idem si hľadať službičku.
- Ach, nože ma očisť, už veľa ľudí tadeto prešlo, a nikto sa nado mnou
nezmiloval. Budem ti na dobrej pomoci, prosil psíček a dievčatko ho
pekne očistilo. Keď ho očistilo, šlo zasa ďalej. I prišlo k starej hruške.
- Pamodaj šťastia, hruštička!
- Pamodaj i tebe, dievčička, kdeže ideš?
- Idem si hľadať službičku.
- Ach, stras zo mňa tie hrušky, stras! Už ich ani udržať nemôžem,
a nikto mi nepomôže. Veru ti budem na dobrej pomoci! - poprosila
hruška a pocestná striasla všetky hrušky, že sa hruške hodne odľahčilo.
Potom šla zasa ďalej. Čochvíľa prišla k bujačikovi, ktorý sa na lúke pásol.
- Pamodaj šťastia, bujačik! - pozdravila ho pocestná.
- Pamodaj i tebe, dievčička, kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.
- Nože ma z tej lúky vyžeň, už sa tu toľko rokov pasiem, a nikto ma
nevyháňa. Veru ti budem na dobrej pomoci.
I vyhnalo dievčatko bujačika z lúky a šlo ďalej. Prišlo k jednej peci,v ktorej horelo.
- Pamodaj šťastia, piecka
- Pamodaj i tebe, dievčička, kdeže ideš, kde?
- Idem si hľadať službičku.

- Ach, nože vyhrab zo mňa ten oheň, už toľko rokov naveky vo mne
horí, a nikto ho nevyhrabe. Budem ti na dobrej pomoci.
Pri peci stálo ohreblo, pocestná ho vzala, pec vyhrabala a šla zasa ďalej.
Šla horami-dolami, až napokon ktorýsi deň prišla do osamelého
domčeka v hore. V domčeku nenašla nikoho, iba jednu starú ženu,a to
bola ježibaba.
- Pamodaj šťastia, gazdiná, - pozdravilo dievča.
- Pamodaj i tebe, dievčička, kdeže si sa tu vzala, kde?
- Idem si hľadať službičku, nuž som sa k vám prišla ohlásiť, či by ste
ma do služby neprijali.
- Ej, veru ťa prijmem. Či vidíš, nič inšie robiť nebudeš, iba týchto
jedenásť izieb každý deň metať, veď ti tu dobre bude. A tamto je - či
vidíš - dvanásta ale mi do nej nechoď, ani nenazri !
- Ako mi rozkážete, tak vám budem robiť, - odpovedalo dievča
starene a keď si trocha z cesty oddýchlo, hneď sa dalo do roboty. Vymetalo
tých jedenásť izieb, vymetalo ich každý deň, ale do dvanástej jej na um
nezišlo nazrieť.
Raz ježibaba kamsi ďaleko odišla. Dievča vymetalo izby a keď vymietlo
jedenástu, zišlo mu na um, prečo asi nesmie do tej dvanástej? Pomyslelo
si, že by azda nebolo tak zle, keby tam iba trošičku nakuklo. Myslelo si, že
by to nikto nezvedel.
Naša dievčina hneď postavila metlu do kúta, pomaličky sa prikradla
k dverám do dvanástej izby a napokon ich odchýlila, ale iba tak, čo by
jedným očkom mohla dnu nazrieť. Naprostred izby videla tri kade.
- Ej,- povedá si, - čože to môže byť v tých kadiach?
Dvere väčšmi otvárala, čoraz väčšmi, až do izby vošla.

Tu v jednej kadi zlato, v druhej striebro, v tretej července. Dievčina
skríkla od údivu a akoby jej to niekto pošepol, zohla sa a v prvej kadi si
hlávku omočila. Vidiac, aké krásne zlaté vlasy má, vykúpala si i rúčky
i nôžky. Ale vtom jej zišlo na um, čo jej povie ježibaba, keď sa vráti,
a pomyslela si, že tu dlhšie nemôže zostať. I pustila sa chytro v úteky.
Dobre bolo, ale neveľmi. Keď sa ježibaba domov vrátila a videla dvere na
dvanástej izbe otvorené a okolo kade rozliate zlato, hneď vedela, koľko

bilo. Schytila železné hrebienky, sadla na trlicu a hybaj za dievčaťom.
Bola by dievčinu hneď pri peci dochytila, ale pec dievčatko prepustila,
lenže keď ježibaba k nej dochádzala, hneď sa rozvalila a oheň na ňu
vykydla, že jej v ňom trlica zhorela.
Medzitým dievča prebehlo hodný kus cesty. Ale na lúke, kde sa bujačik
pásol, bola by ho ježibaba predsa dochytila, veď už počulo, ako naň baba
vykrikuje. Ale tu sa bujačik oddal do ježibaby a tak ju preháňal sem i ta,
že dievča ďaleko ušlo.
Ale darmo, pri hruške bola baba dievčine v pätách. Hruška nechala
dievča prebehnúť, ale keď chcela pod ňou prebehnúť i ježibaba, celá sa na
ňu zvalila, div jej kosti nerozdrvila. Kým sa baba spod hrušky vydriapala
a vládala ďalej bežať, pribehlo dievčatko k psíčkovi. Ale čože striga, tej je
všetko ľahko! Hneď bola za dievčinou a bola by ju iste chytila, keby nie
psíčka. Postavil sa jej do cesty a tak do nej brechal a hrýzol ju, kým dievča
veľký kus cesty neprebehlo. Pri samej lávke sa dievča po ježibabe obzrelo
a ježibaba mu bola v pätách. Chytro skočí na lávku, prebehne
i ježibaba skočí, hej, ale lávka sa prevalila a ježibabisko spadlo po uši do
vody. Horko ťažko sa na breh vydriapala, ale za vodu už nesmela.
Nazlostená vyvolávala:
- Ty naničhodnica, máš ty šťastie, že som ťa nedochytila, lebo by som
bola týmito hrebienkami - či ich vidíš - zlato z teba driapala!
Zlatovlasá dievčina sa ani neobzrela, ale bežala a zastala iba, keď už
bola skoro doma. Ako prichodila, zaspieval kohút na pánte:
Kukurikú
na pántiku!
Naša kňahňä
domov tiahne.
Pred ňou cink,
za ňou blink!
Dievča zastalo a premýšľalo, či má domov ísť, či nie. Nešlo domov, ale
sadlo si k studničke, kde inokedy sedávalo a plakávalo. Sedelo tam hodný
čas. Tam dievčinu zrazu zazrela macochina dcéra a keď ju spoznala, hneď
k materi bežala:
Mamo, mamo, veď tá už zo služby prišla a keby ste vedeli, celá je
zlatá. Sedí tam pri studničke.
Hneď ta i macocha bežala a vidiac, že jej dcéra pravdu povedala, pekne
sa okolo pastorkyne mala a prefíkane ju do domu volala, len aby sa to
najskôr dozvedela, kde sa tak pozlátila, a potom by ta i svoju dcéru
poslala.
Pastorkyňa šla s ňou, a ako do izby vošla, všetko sa od jej krásy
zaligotalo. Tu ju začala macocha vychvaľovať, akoby ju bohvieako rada
videla a svoju dcéru hanila:
-Tak je to, hľa, kto do sveta ide, vie si voľačo vyslúžiť, ale ty nevieš
nič, iba doma sedieť. Nože sa vyber i ty dakde, aby predsa voľačo z teba
bolo!
- Ech, - odpovedala jej dcéra, veď ja veru pôjdem. Čože by som
nešla, len nech mi povie, kade mám ísť.
Pastorkyňa jej rozpovedala všetko, kade má ísť. A macocha jej
nachystala pekné šaty, napiekla mastných postruhníkov a vypravila ju do
služby.
Ako si tak vykračovala, prišla k tej lavičke. Ani sa jej nepoklonila, ani
nepozdravila, a keď ju lávka sama prosila, aby ju na druhý bok preložila,
pyšne odvrkla:
- Ech, čože by som sa ja s tebou zapodievala, veď mám dlhú cestu pred
sebou.
Šla ďalej a lávku nepreložila. Prišla k chrastavému psíkovi,
nepozdravila ho, a keď ju prosil, aby ho očistila, osopila sa naň:
- Ech, čože by som sa ja s takým pľuhavstvom babrať mala, veď
budem mať inakšiu robotu.
Keď prišla k hruške a tá ju prosila, aby z nej hrušky striasla, že jej bude
na dobrej pomoci, ani sa neobzrela, iba sa ďalej ponáhľala. I bujačik ju
prosil, aby ho vyhnala z lúky, ale ona šla hrdo ďalej, akoby ho nepočula.
Prišla k peci, čo v nej ustavične oheň horel, bolo v nej plno uhlíkov, ale
pocestná šla okolo nej, ani si ju nevšimla, a keď pec prosila, aby ju
vyhrabala, ani sa neobzrela. Naostatok prišla k osamelej chyži v hore, kde
bývala ježibaba. Vojde do izby a vidí starenu za stolom.
- Pamodaj šťastia, gazdiná, -pozdraví sa.
- Pamodaj i tebe, dievčina, kdeže si sa tu vzala, kde?
- Prišla som, či by ste ma do služby neprijali.
Ej, veru ťa prijmem, veď som len sama. Či vidíš týchto jedenásť
izieb mi budeš každý deň vymetať, ale sa mi do tej dvanástej podívať
neopováž, lebo beda tvojej koži!
- Dobre, gazdiná, dobre, veď sa ja už len podľa vášho rozkazu budem
držať, - odpovedala dievka a ostala tam slúžiť.
Vymetala ona tých jedenásť izieb, vymetala istý čas, až sa jej zrazu
zachcelo nazrieť do tej dvanástej izby. Už sa nemôže ani dočkať vhodnej
chvíle, keď ježibaba z domu odíde. Napokon sa jej i to splnilo. Raz starena
odišla kamsi ďaleko a tu dievča hneď odhodilo metlu a ponáhľalo sa
k dverám do dvanástej izby. Otvorí ich, vojde, a tu tri kade: v jednej
července, v druhej striebro, v tretej zlato. Ako to zlato zazrelo, hop doň
celé-celučičké a tak sa v ňom pľačkalo, že by ho z neho mohli žmýkať.
Potom vyskočilo a hybaj, dalo sa v nohy!
Ježibaba prišla domov.
Izby nevymetené, zlato po zemi rozvláčené.
- Počkaj, veď sa tebe zlata odnechce! - skríkla a natiahla si na nohy
čižmy, v ktorých čo krok, to míľu prešla, do ruky vzala železný hrebeň
a hybaj za dievčaťom.
Dievka medzitým pribehla k peci, čo v nej ustavične horelo, ale pec sa
pred ňou zvalila a oheň na ňu vychrlila, až sa i zlato na nej roztápalo.
Sotva ušla, prišla do druhej biedy. Bujačik na lúke ju nechcel pustiť, a tak
dlho ju naháňal, kým pribehla ježibaba a hneď ju železným hrebeňom
česla, že všetko zlato z nej spŕchlo. Zohla sa ježibaba, aby ho zo zeme
pozbierala, a kým baba zbierala, dievča utekalo ďalej. Pribehlo k hruške,
ale hruška na ňu spadla, a kým spod nej vyliezla, už tam bola i ježibaba
a zlato z nej driapala. Kým si ho po zemi zbierala, dievka opäť utekala
a pribehla k psíkovi. Ale ten do nej brechal a vyskakoval a nechcel ju
pustiť, kým zasa nepribehla ježibaba a zlato jej z hlavy i z tela driapala.
Zasa ušla a bola už na lávke, ale beda! Lávka sa prevalila a dievka spadla
do vody. Ježibaba za ňou s hrebeňom a česala, kým kúsok zlata na nej
videla. Čo hrebeň nestrhol, to vzala voda.

Napoly mŕtva, mokrá dodriapaná, vyškriabala sa macochina dcéra
z vody a pomaly sa vliekla domov.
Keď už dochádzala, zaspieval kohút na pántoch:
Kukurikú
na pántiku!
Naša kňahňä
domov tiahne.
Pred ňou plušť,
za ňou plušť!
Bála sa vojsť do chyže, šla k studničke, tam si sadla a horko nariekala:
Veď som si ja vyslúžila, veď som ja pochodila! Ach, ja nešťastnica, čo
mi len mať povie!
Matka ju začula a po hlase spoznala. Naradovaná ju volala do izby:
- Nože poď, dievka moja, dnu, čo sa tam máš okúňať, poď
a porozprávaj nám, ako sa ti vodilo, čo si si vyslúžila.
Nuž vošlo dievča do izby. Ale tu, keď ju matka videla takú doškriabanú,
zohyzdenú, celú premáčanú, náramne sa zdesila :
- No veď si mi ty vyslúžila, veď si sa mi zachovala, ty naničhodné
dievčisko! - hrešila dcéru a od tých čias ju ani vystáť nemohla.
Onedlho sa potom zlatá pastorkyňa vydala za mladého, bohatého pána
a žila si dobre, lebo bola skromná i dobrá, a macochina dcéra sa iba tak po
svete potĺkala, lebo ju nikto za ženu nechcel.